Osobnosti Novohradu

Koloman Banšell

(spisovateľ, vydavateľ almanachu Napred, básnik s tragickým osudom, nepochopený dobou, v ktorej žil, prežil takmer celý svoj krátky život v Novohrade)

Narodil sa 26. augusta 1850 v Točnici v rodine učiteľa Jána Banšella. Nemal ešte ani rok, keď sa rodina presťahovala do Maškovej, kde jeho otec dostal miesto učiteľa na tamojšej evanjelickej škole. V Maškovej začal chodiť aj do školy pod prísnym dozorom svojho otca. Veľa času trávil na tamojšej evanjelickej fare u svojho krstného otca Daniela Maróthyho, ktorý verný odkazu Ľudovíta Štúra, viedol svojho krstného syna k úcte k slovenskej literatúre a slovenskému jazyku. Mladý Banšell sa učil dobre a rád. V roku 1859 začal chodiť do školy v Lučenci, kde ukončil 1. latinskú triedu. Neskôr študoval na lýceu v Banskej Štiavnici a slovenskom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní gymnázia, v rokoch 1868 – 1871, študoval evanjelickú teológiu na akadémii v Prešove. Patril medzi najaktívnejších členov študentského spolku KOLO a viedol slovenský spevokol. V čase štúdia sa často vracal do rodičovského domu v Maškovej a býval častým hosťom na ľuborečskej fare, kam preložili Daniela Maróthyho. Na štúdiách v Prešove sa stretol so študentom práv Pavlom Országhom (Hviezdoslavom) a v roku 1871 začali spolu vydávať literárny almanach NAPRED. Okolo almanachu však vznikol spor medzi predstaviteľmi konzervatívnej inteligencie a demokratizmom nastupujúcej mladej generácie (Hviezdoslav, Banšell). Spor znamenal koniec veľkolepým plánom mladého Banšella. Stal sa vychovávateľom v rodine veľkostatkára Beliczaya v Gerendáši pri Čabe. Spoločenská izolovanosť, samota a nepriaznivé skutočnosti spôsobili, že sa začal zaoberať myšlienkami na samovraždu. Po roku sa vrátil späť do Maškovej, kde jediným potešením mu boli návštevy na fare v Ľuboreči u Daniela Maróthyho a jeho dcéry Eleny (neskôr spisovateľky Maróthy – Šoltésovej), ktorá v tom čase mala sedemnásť rokov. V novembri 1872 sa mu splnila veľká túžba, odchádza na štúdiá do Bazileja. Skončil však len prvý semester na univerzite a prijal redaktorstvo v Slovenských novinách vydávaných v Pešti, ktoré ešte v tom istom roku zanikli a Banšell bol bez zamestnania. Znovu prijal ponuku statkára Beliczaya, kde dlho neostal, stal sa evanjelickým kaplánom a neskoršie farárom v zapadnutých dedinkách – Sámsonháze, Veľkom Lome a v r. 1876 v Maškovej. Ani dedinka jeho detstva nedokázala vyliečiť básnikovu chorú dušu a depresie na neho doliehali stále zhubnejšie.

Kríza vyvrcholila na augustových slávnostiach v Turčianskom Svätom Martine v roku 1880, kde sa pokúsil o samovraždu, podrežúc si hrdlo. Po neúspešnom pokuse o samovraždu sa začal liečiť v ústave pre choromyseľných v Pešti.

Zbavili ho kňazského úradu a po prepustení z liečenia sa usadil v Lučenci, kde prežil posledné dva roky svojho života vo veľmi skromných, ba až biednych pomeroch. Nedokázal sa zmieriť so svojím nešťastným osudom a bojovať proti nemu, začal sa znovu umárať v duševných depresiách. V roku 1886 vyšla jediná básnická zbierka Kolomana Banšella „TÚHY MLADOSTI“. Pod vplyvom svojho pesimizmu sa však nedokázal dlho tešiť zo svojho úspechu. 27. marca 1887 ukončil svoj nešťastný život guľkou do hlavy. Pochovali ho ako samovraha na kraji lučenského cintorína, bez kríža a vysvätenia hrobu.

Tvorba: prispieval do časopisov Sokol, Dennica, Dunaj, Slovenské noviny.
Z významnejších próz: novela Atalanta; poviedky: Okýptenec, Šuhaj ako z iskry, Z tých krajších časov, Netancujem viacej štvorylku, Poklady, Emancipovaná; cestopisný fejtón Na parolodi a železnici; teoretické úvahy: Rozbor znelky, Duch maďarskej revolučnej poézie, Podľa čoho sa má súdiť báseň;
Poézia: napr. Niečo z dejepisu včiel, Lietal sokol mladý, Miliónročný, Petőfimu, Priateľovi, Nechváľte ľud môj, naša sloboda, Vravíš otče, Pochod a iné.