Člen klubu V.L.A.S.
Mgr. Štefánia Drastíková

Pedagogička, vytríbené estetické cítenie uplatňuje nielen pri poézii, ale aj vo svojich výtvarných dielach, ktorými sa prezentuje na výstavách.
Recenzia jej tvorby v zborníku“ Drevená lastovička“ od H. Koškovej: Zaostruje svoju výpoveď na veci i vecičky života. Neustále hľadá to, čo by vyjadrila najvýstižnejšie v prírodných a citových úkazoch. Subtílnosť, či zachytávanie citových momentov jej básne radia medzi také, ktoré sa nielen dobre recitujú, ale i nechajú v ľuďoch nádej.

Z autorovej tvorby

xxx

Keď sa riadok vyzlečie
z týchto slabík,
zostane zátvorka,
vyšachovaná úprimnosť,
okamih na odpustenie.
Možno len vyleptaná myšlienka
a dôvod nepísať.

Lavička

Deň sa zastrelil.
Tma mrholí
a ty si chromá.
Len vetchý starec s ortuťovou náladou
sa opiera o tvoje barly.
Cíti silu dreva.
Ráno ti vypaľujú lono.
Šialené ticho beží opreteky

Skôr ako ťa obrastú
zhrdzavené noci,
hladká ťa nostalgia vtáčích pier.

Deň „O“ s vypľutými slovami .

Odchádzaš.
Obesili sa naše dotyky.
O tvojich rukách
mäkkých a prítulných k rybám
len snívam.
Odrazu si rozumela nemým.
Odvtedy pádlujem ochrnutý,
lížem si päty.

O siedmej ráno
sa naťahujem ako budík
a píšem

o tvojom podpazuší,
o rozuzlenej noci,
o čiarovom kóde
našich odrenín.

SLOVÁ

Zasiatym slovám
dozreli klasy.
Prevraciaš ich,
pomedzi prsty tratíš zrnká
i vyfúkané plevy.
Zavesené na perách
túlajú sa mestom
bosé i v bagančiach.
bez nároku na odpoveď
hltajú smog
neskorých rán.
Vykladači karát
im hlúpo
hrčkajú osudy.
Bez dojatia
ich zalievajú do chodníkov
ako mozaiku.
Prezreté klasy
padajú ako prezreté dni.
Noc si ich viaže do snopov.

METAMORFÓZA

Som vylúpnuté jadro
pohodené
na okraj priepasti.
Nahé.
Na klincoch fakírov
zvlečené z kože.
Vyšťavené z potu
vyschnuté
z páľavy tvojich dotykov.
Nájdi ma.
Zasaď ma.
Nechaj ma klíčiť.
Sýť ma dotykmi
nech je zo mňa strom.
A potom si ma vytrhni
s koreňmi,
kým čiary na dlani
pokrájajú čas.