|
Z autorovej tvorby
Úryvok z monodrámy „Ľudoloď“
".....Aj keď sa každá loď raz potopí, jej duša vzlietne k nebu. Pretože nebo je odrazom mora, je to jeho dvojča,
ktoré chtiac -–nechtiac vypadlo na zem. Je to nerozlučný pár, ktorý je spolu v dobrom i v zlom. Nebo stráži more
a more stráži nebo. Keď nebo plače, more hlce jeho slzy, aby ich pretavilo na svoju veľkosť. Chcelo by byť bližšie
k nebu. Objať ho, poláskať, poškrabať, pošeptať, posmeliť. A keď sa hnevajú, tak sa hnevajú spolu. Dráždia to
najcennejšie čo majú. Nebo svoje oblaky, kedy hviezdam nedovolí svietiť a štekliť morské vlny svojou ľahkosťou.
More bez zmyslov vyhadzuje jednu vlnku za druhou, akoby boli prebytočné a malicherné. Len ľudia si myslia, že sú
od seba tak ďaleko, že nikdy nemôžu byť blízko. A pritom... /pauza/ Všetko sa dá. Túžiť znamená plávať. Čím väčšia
je túžba, tým rýchlejšie doplávame k svojmu cieľu."
Krivky tvárí
... Aj keď máš tých tvárí viac
premeň sa..
Človek človekom sa stáva,
keď duša a srdce máva
sprítomnenú chválu i krivdu,
nesplnené sny okrem jedného..
Naháňať sa s časom,
myšlienka je stokrát rýchlejšia..
Zelenú si prosím,
viac mi netreba.
Úsmev v slzách,
veď i more slané je...
tak citu preukáž,
že plávať vieš..
"Koľko máš tvárí?"
-Toľko, koľko ostatní-,
odpovieš..
"V hudbe sa nevyznám,
pred ňou jedinou skláňam tvár"...
Neutop sa teda,
keď plávať vieš,
neroslz sa,
ak úsmevom rozumieš...
|
|